Koncom minulého roka sme v Klube
priateľov heligonky v Senici zaznamenali smutnú udalosť. V decembri od
nás navždy do heligonkárskeho neba vo veku 86 rokov odišiel pán Imrich Oravec
zo Rozbehov. Šedivý pánko, pohodový, vždy usmievavý a veľmi priateľský. Ak mu to
zdravie dovolilo a cesta z Rozbehov bola zjazdná, nikdy nevynechal žiadne
stretnutie s kamarátmi heligonkármi. Aké bolo jeho priateľstvo
s heligonkou sa dozvedáme z rozprávania Mgr. Pavla Grimma:
„Imrich Oravec sa narodil v roku 1927
v Rozbehoch. Ako 8 ročný chlapec obdivoval v hre na heligonku svojho
starého suseda Štefana Oravca. Ten bol k nemu veľmi zhovievavý a keď
videl jeho záujem a talent, dal mu na nej aj niekedy si troška zahrať. Ako 12
ročného ho naučil hrať na heligonku jeho bratranec Milan Oravec. Mal 2-radovú,
4-hlasnú heligonku od Antonína Hlaváčka.
Imrich si prvú harmoniku kúpil sám ako
14 ročný a to 2-radovú od Jozefa Hlaváčka a kúpil si ju až
v Plaveckom Mikuláši. Cesta za kúpou bola veľmi nepríjemná, nakoľko ju
absolvoval v zimnom a veľmi nepríjemnom počasí. Išiel pešo
z Rozbehov až do Plaveckého Mikuláša. Za harmoniku si vypýtal 400 korún (bolo
to v roku 1941), ktoré bez akéhokoľvek jednania od radosti vyplatil.
Harmoniku vopchal do plecniaka, poďakoval sa za kúpu a znova pešo za
nepríjemného počasia razil cestu do
Rozbehov. Harmonika vzhľadom na nepriaznivé počasie, bola veľmi zvlhnutá, takže
sa na nej nedalo skoro nič zahrať. Reakcia jeho otca, ktorý mu na jej zakúpenie
dal ťako zarobené peniaze bola veľmi nepríjemná. Neskôršie ju predal
a kúpil si heligónku značky Hohner.
Prvú pieseň, ktorú sa naučil hrať bol valčík „Bledulienka bledá, ráda s chlapci sedá, sedela by do dňa, stála do poludnia.“ Na hru na heligonke mal veľký vplyv spomínaný bratranec Milan, ktorý s ďalšími kamarátmi v zostave heligonka, trubka, husle, bubon, poriadali takmer každú nedeľu v popoludňajších hodinách tanečné zábavy, na ktorých obdivoval hlavne hru na heligonku. Verejne začal vystupovať ako 17 ročný na rôznych rodinných a obecných podujatiach. Hrával až do nástupu na základnú vojenskú službu a tam sa preorientoval na chromatickú harmoniku. Na tejto potom hrával na hudobnom krúžku pri osvetovej besede v Cerovej až do roku 1976.
Po založení Klubu priateľov heligonky v Senici vstúpil do tohto združenia v roku 2002 ako 75-ročný so snahou zlepšiť sa v hre na heligónke. Kúpil si potom aj dve 3-radové heligonky značky Delicia v ladení BEsAs a v ladení GCF. Na heligónke posledné roky hral každý deň. Pretože mu bola spoločníkom osamelého vdovca, ktorá vyplňovala chvíle samoty. V posledných rokoch velmi rád hrával v zoskupení s kamarátmi Tonom Pulmanom, Vladom Žákom a Palom Jarábkom.“
Prvú pieseň, ktorú sa naučil hrať bol valčík „Bledulienka bledá, ráda s chlapci sedá, sedela by do dňa, stála do poludnia.“ Na hru na heligonke mal veľký vplyv spomínaný bratranec Milan, ktorý s ďalšími kamarátmi v zostave heligonka, trubka, husle, bubon, poriadali takmer každú nedeľu v popoludňajších hodinách tanečné zábavy, na ktorých obdivoval hlavne hru na heligonku. Verejne začal vystupovať ako 17 ročný na rôznych rodinných a obecných podujatiach. Hrával až do nástupu na základnú vojenskú službu a tam sa preorientoval na chromatickú harmoniku. Na tejto potom hrával na hudobnom krúžku pri osvetovej besede v Cerovej až do roku 1976.
Po založení Klubu priateľov heligonky v Senici vstúpil do tohto združenia v roku 2002 ako 75-ročný so snahou zlepšiť sa v hre na heligónke. Kúpil si potom aj dve 3-radové heligonky značky Delicia v ladení BEsAs a v ladení GCF. Na heligónke posledné roky hral každý deň. Pretože mu bola spoločníkom osamelého vdovca, ktorá vyplňovala chvíle samoty. V posledných rokoch velmi rád hrával v zoskupení s kamarátmi Tonom Pulmanom, Vladom Žákom a Palom Jarábkom.“
Česť jeho pamiatke.