To sobotné ráno sme s Mirkou dorazili na miesto stretnutia pred hotel Diery v Terchovej. S cieľom vystúpiť na Veľký Rozsutec (1610 m) a na vrchole si zahrať na heligónke. Myšlienka
usporiadať takúto akciu, ktorá vyšla z klubu Turčianskej heligónky ma nadchla hneď ako som sa o akcii dozvedel. Ideálne spojenie pre mňa, pohyb pri vysokohorskej turistike v atraktívnom prostredí Malej Fatry v spojení s muzicírovaním a to všetko v príjemnej spoločnosti heligonkárov a ich partnerov a kamarátov. 
Ráno bolo slnečné, posledný pekný deň v rade, pán Iľko predpovedal dážď až na večer, čo sa nakoniec aj vyplnilo. Asi po pol deviatej, po povinnom štamprlíku a spoločnej úvodnej fotografii sa skupina s heligónkami v batohoch vydali na cestu.
Prvý úsek viedol cez Jánošíkove Diery na rázcestie Medzirozsutce. Mal som pocit, že kvôli utorňajšiemu štátnemu sviatku chceli všetci Česi stráviť predlžený víkend turistikou v Malej Fatre. Chodníky boli dosť plné a naša skupina sa pretrhala. Na prvej zastávke Medzirozsutce sme doplnili energiu a Jožo porozlieval Jožove víno. Ďalej sme pokračovali stúpaním na Veľký Rozsutec.
Prví, ktorí okolo obeda dosiali vrcholu (JuroJano a JanoJuro Kubenovci ) nedočkavo rozbalili inštrumenty a spustili. Postupne sa pridali Laco Rybár, Rudo Stanček, Jožo Rybár a ja. Nakoniec dorazili Milan a Jaro Chládekovci, Jirka Hampl a Pepa Kocich. Cieľ bol splnený. Na Veľkom Rozsutci zazneli heligónky a spev, pesničky z regiónu Turca a Terchovej, ale aj iné slovenské a české kúsky. Prítomní turisti iste také niečo ešte nevideli a skalnatý vrchol sa hneď zaplnil zvedavcami, ktorí si túto atrakciu zvečňovali.
Stretnutie viacerých heligonkárov na Rozsutci bolo zároveň oficiálnym pokusom o zápis do knihy rekordov.
Počasie na vrchole bolo výrazne horšie, teplota len niečo okolo šesť, možno osem stupňov, vietor, zamračené. Ešte zápis do denníka, zopár spoločných fotografií a spokojní sme sa vydali na spiatočnú cestu.
Zostup južnou stranou smerom k Medziholiu bol oveľa ťažší, síce síl ubúdalo, ale nálada bola výborná.
V Chate pod Lampášom vytiahol heligónku Jirka Hampl a so slovami „ruky mĕ ještĕ nebolí“ zahral zopár táng a country šlágrov tak ako to vie len on. Cesta zo Štefanovej trvala ešte asi necelé dve hodiny. Cela akcia bola ukončená spoločným posedením v kolibe hotela Diery muzikou a spevom.
Ďakujeme kamarátom z Martina za pozvanie na vydarenú akciu a už teraz sa tešíme na budúci rok ako prekonáme rekord :-)


Ráno bolo slnečné, posledný pekný deň v rade, pán Iľko predpovedal dážď až na večer, čo sa nakoniec aj vyplnilo. Asi po pol deviatej, po povinnom štamprlíku a spoločnej úvodnej fotografii sa skupina s heligónkami v batohoch vydali na cestu.
Prvý úsek viedol cez Jánošíkove Diery na rázcestie Medzirozsutce. Mal som pocit, že kvôli utorňajšiemu štátnemu sviatku chceli všetci Česi stráviť predlžený víkend turistikou v Malej Fatre. Chodníky boli dosť plné a naša skupina sa pretrhala. Na prvej zastávke Medzirozsutce sme doplnili energiu a Jožo porozlieval Jožove víno. Ďalej sme pokračovali stúpaním na Veľký Rozsutec.


Počasie na vrchole bolo výrazne horšie, teplota len niečo okolo šesť, možno osem stupňov, vietor, zamračené. Ešte zápis do denníka, zopár spoločných fotografií a spokojní sme sa vydali na spiatočnú cestu.
Zostup južnou stranou smerom k Medziholiu bol oveľa ťažší, síce síl ubúdalo, ale nálada bola výborná.

Ďakujeme kamarátom z Martina za pozvanie na vydarenú akciu a už teraz sa tešíme na budúci rok ako prekonáme rekord :-)
Mirka a Vlado z Holíča
Pozrite si aj ďalšie fotografie na stránke Klubu turčianskej heligonky