To sobotné ráno sme s Mirkou dorazili na miesto stretnutia pred hotel Diery v Terchovej. S cieľom vystúpiť na Veľký Rozsutec (1610 m) a na vrchole si zahrať na heligónke. Myšlienka 
usporiadať takúto akciu, ktorá vyšla z klubu Turčianskej heligónky ma nadchla hneď ako som sa o akcii dozvedel. Ideálne spojenie pre mňa, pohyb pri vysokohorskej turistike v atraktívnom prostredí Malej Fatry v spojení s muzicírovaním a to všetko v príjemnej spoločnosti heligonkárov a ich partnerov a kamarátov. 
Ráno bolo slnečné, posledný pekný deň v rade, pán Iľko predpovedal dážď až na večer, čo sa nakoniec aj vyplnilo. Asi po pol deviatej, po povinnom štamprlíku a spoločnej úvodnej fotografii sa skupina s heligónkami v batohoch vydali na cestu.
Prvý úsek viedol cez Jánošíkove Diery na rázcestie Medzirozsutce. Mal som pocit, že kvôli utorňajšiemu štátnemu sviatku chceli všetci Česi stráviť predlžený víkend turistikou v Malej Fatre. Chodníky boli dosť plné a naša skupina sa pretrhala. Na prvej zastávke Medzirozsutce sme doplnili energiu a Jožo porozlieval Jožove víno. Ďalej sme pokračovali stúpaním na Veľký Rozsutec.
Prví, ktorí okolo obeda dosiali vrcholu (JuroJano a JanoJuro Kubenovci ) nedočkavo rozbalili inštrumenty a spustili. Postupne sa pridali Laco Rybár, Rudo Stanček, Jožo Rybár a ja. Nakoniec dorazili Milan a Jaro Chládekovci, Jirka Hampl a Pepa Kocich. Cieľ bol splnený. Na Veľkom Rozsutci zazneli heligónky a spev, pesničky z regiónu Turca a Terchovej, ale aj iné slovenské a české kúsky. Prítomní turisti iste také niečo ešte nevideli a skalnatý vrchol sa hneď zaplnil zvedavcami, ktorí si túto atrakciu zvečňovali. 
Stretnutie viacerých heligonkárov na Rozsutci bolo zároveň oficiálnym pokusom o zápis do knihy rekordov.
Počasie na vrchole bolo výrazne horšie, teplota len niečo okolo šesť, možno osem stupňov, vietor, zamračené. Ešte zápis do denníka, zopár spoločných fotografií a spokojní sme sa vydali na spiatočnú cestu.
Zostup južnou stranou smerom k Medziholiu bol oveľa ťažší, síce síl ubúdalo, ale nálada bola výborná.
V Chate pod Lampášom vytiahol heligónku Jirka Hampl a so slovami „ruky mĕ ještĕ nebolí“ zahral zopár táng a country šlágrov tak ako to vie len on. Cesta zo Štefanovej trvala ešte asi necelé dve hodiny. Cela akcia bola ukončená spoločným posedením v kolibe hotela Diery muzikou a spevom.
Ďakujeme kamarátom z Martina za pozvanie na vydarenú akciu a už teraz sa tešíme na budúci rok ako prekonáme rekord :-)
usporiadať takúto akciu, ktorá vyšla z klubu Turčianskej heligónky ma nadchla hneď ako som sa o akcii dozvedel. Ideálne spojenie pre mňa, pohyb pri vysokohorskej turistike v atraktívnom prostredí Malej Fatry v spojení s muzicírovaním a to všetko v príjemnej spoločnosti heligonkárov a ich partnerov a kamarátov. 
Ráno bolo slnečné, posledný pekný deň v rade, pán Iľko predpovedal dážď až na večer, čo sa nakoniec aj vyplnilo. Asi po pol deviatej, po povinnom štamprlíku a spoločnej úvodnej fotografii sa skupina s heligónkami v batohoch vydali na cestu.
Prvý úsek viedol cez Jánošíkove Diery na rázcestie Medzirozsutce. Mal som pocit, že kvôli utorňajšiemu štátnemu sviatku chceli všetci Česi stráviť predlžený víkend turistikou v Malej Fatre. Chodníky boli dosť plné a naša skupina sa pretrhala. Na prvej zastávke Medzirozsutce sme doplnili energiu a Jožo porozlieval Jožove víno. Ďalej sme pokračovali stúpaním na Veľký Rozsutec.
Prví, ktorí okolo obeda dosiali vrcholu (JuroJano a JanoJuro Kubenovci ) nedočkavo rozbalili inštrumenty a spustili. Postupne sa pridali Laco Rybár, Rudo Stanček, Jožo Rybár a ja. Nakoniec dorazili Milan a Jaro Chládekovci, Jirka Hampl a Pepa Kocich. Cieľ bol splnený. Na Veľkom Rozsutci zazneli heligónky a spev, pesničky z regiónu Turca a Terchovej, ale aj iné slovenské a české kúsky. Prítomní turisti iste také niečo ešte nevideli a skalnatý vrchol sa hneď zaplnil zvedavcami, ktorí si túto atrakciu zvečňovali. 
Stretnutie viacerých heligonkárov na Rozsutci bolo zároveň oficiálnym pokusom o zápis do knihy rekordov.Počasie na vrchole bolo výrazne horšie, teplota len niečo okolo šesť, možno osem stupňov, vietor, zamračené. Ešte zápis do denníka, zopár spoločných fotografií a spokojní sme sa vydali na spiatočnú cestu.
Zostup južnou stranou smerom k Medziholiu bol oveľa ťažší, síce síl ubúdalo, ale nálada bola výborná.
V Chate pod Lampášom vytiahol heligónku Jirka Hampl a so slovami „ruky mĕ ještĕ nebolí“ zahral zopár táng a country šlágrov tak ako to vie len on. Cesta zo Štefanovej trvala ešte asi necelé dve hodiny. Cela akcia bola ukončená spoločným posedením v kolibe hotela Diery muzikou a spevom.Ďakujeme kamarátom z Martina za pozvanie na vydarenú akciu a už teraz sa tešíme na budúci rok ako prekonáme rekord :-)
Mirka a Vlado z Holíča
Pozrite si aj ďalšie fotografie na stránke Klubu turčianskej heligonky