a dedkov švagor pán Bareš naučili vtedy 8-ročného Jána hrať na heligónke a táto záľuba sa stala súčasťou jeho života. Ján Kudri nepoznal noty, ale vďaka vynikajúcemu sluchu zahral všetko, čo počul. Od jednoduchých pesničiek, cez ľudové, umelé, české i slovenské, polky, valčíky, tangá, ale aj árie z operiet a cudzí mu nebol ani pop. Jeho hru poznali mnohí, po celom Slovensku, pretože život ho privádzal na rôzne miesta. Najviac a najradšej však hral doma. Pre rodinu, blízkych, na rodinných oslavách a stretnutiach, kde rozdával radosť a pohodu. Ján Kudri na heligónku nielen hral, ale tieto krásne ľudové nástroje i zbieral. V období, keď ešte heligónky nezaznamenávali taký boom ako dnes, si viac ako tridsať heligóniek odviezol zberateľ do Ostravy. Jednu heligónku mal však Ján Kudri obľúbenú - štvorradovú perleťovú Kebrdle, ktorú by nepredal nikdy! Až do svojej smrti si ich ponechal 22.
Dnes ich stráži ako oko v hlave jeho rodina – manželka a štyri deti. Z nich len jeden - mladší syn Radovan zdedil hudobný sluch, ale intenzívne sa hre na heligónku nevenuje. Len občas niektorú z tých, ktoré po otcovi zostali prevetrá …
V časoch, keď mohol Ján Kudri rozdávať svoj jedinečný talent a nadanie nebola heligónka tak populárna a neboli stretnutia heligonkárov. Až v pokročilejšom veku vystupoval na verejných akciách a spolu s Pavlom Grimmom bol spoluzakladateľom „Klubu priateľov heligónky“ v Senici, ktorý si však užil len 3 roky. Ján Kudri zomrel náhle a bez rozlúčky 12. 3. 2003.
Pavol Grimm, autor knihy „Škola hry na heligónku“ o Jánovi Kudrim napísal:
… „Hneď od prvého stretnutia, v roku 2001, sme si boli blízki nielen vekom, ale i podobným štýlom hry na heligónku a repertoárom. Janko Kudri pracoval aj v Čechách a tu sa stretával s mnohými výbornými českými heligonkármi. Odpozoroval a postupne si osvojoval štýl ich hrania. Niekoľko krát mi povedal, že vždy sa učil len od lepších. Zaujímal ho hlavne prednes a precítenie hranej melódie. Toto sa odzrkadľovalo na jeho hre. Dôsledne dbal na využitie dynamiky a dodrženie tempa prednesenej skladby. Zvlášť sa to prejavovalo v oblasti populárnej hudby, ktorú mal veľmi rád. Základ jeho hry však tvorili ľudové piesne zo Záhoria, moravské, české, ale rád si zahral i ruské a majstrovsky vedel zahrať niekoľko tirolských piesní. Veľmi často pri hre používal ozdobný prvok glissand. Využíval ho podľa nálady, atmosféry a hernej situácie. Okrem toho mal niekoľko svojich „univerzálnych“ medzihier, ktoré vsúval do hry pri ľudových valčíkoch a polkách. Táto hra vyžaduje výborný hudobný sluch, dobrú techniku hry a zmysel pre improvizáciu – vytvoriť medzihrou krátku novú melódiu. Janko Kudri bol človek, z ktorého vyžarovala dobrosrdečnosť, láska, ochota poradiť a pomôcť. Takýto zostáva v našich spomienkach a srdciach...“
Text: Miroslava Otrísalová, Foto a video: Libor Kubíček