piatok 12. novembra 2010

Vladimír Jamárik: "Hudobný život v starom Kunove a jeho posledný muzikant"

"....už v 12. storočí chodili potulní muzikanti nielen do susedných, ale i do vzdialenejších krajín. Vyhrávali ľuďom do tanca, lebo hudba bola vtedy vzácna. Spievať mohli hocikedy, ale tancovať len počas hrania prítomného muzikanta! Dnes zásluhou techniky stratila hudba svoju výnimočnosť, lebo ju môžeme počúvať hocikedy, keď sa nám zachce, alebo dakedy aj musíme, keď nechceme!"
To je úryvok z článku pána Vladimíra Jamárika: "Hudobný život v starom Kunove a jeho posledný muzikant"
Zaujímavé čítanie o tom, čím boli kedysi pre ľudí na dedine hudba a hudobné nástroje. V Kunove to boli v minulosti najmä gajdy, neskôr harmonika a sláčiky...
Článok je publikovaný vo vlastivednom časopise Záhorie.

utorok 2. novembra 2010

Rakúska jedinečnosť - MUSIKANTENSTAMMTISCH.

Pred nami sa črtal krásny víkend, na ktorý sme sa ako vždy tešili už od pondelka. Na sobotu sme boli Vladkom a Mirkou pozvaní na Musikantenstammtisch. Slovo Stammtisch sme si nevedeli preložiť, ale pán Google nám odpoveď veľmi rýchlo poskytol. Je to pravidelné stretnutie priateľov s rovnakým záujmom... tentokrát šlo o hudbu (v našom prípade o heligonku).
V sobotu doobeda sme chytro urobili, čo bolo okolo domu potrebné a podvečer sme sadli do auta plní očakávania z neznámeho. Nevedeli sme si predstaviť kde ideme, akých ľudí stretneme, a či nás vôbec prijmú priateľsky. Po dvoch hodinách cesty sme konečne dorazili do Kútov, posledného mestečka pred hranicami a už o pár minút nato sme boli v Rakúsku u pána Reinharda, malými uličkami a cestami v tme sme putovali ďalej... až kým sme nedorazili do milej priestrannej krčmy, pripomínajúcej naše „srdcublízke“ 80.-te roky.
Miestnosť bola plná hudbychtivých priaznivcov, stoly jednoducho a prakticky ozdobené, nálada príjemná.
O pár minút všetko začalo.... na scénu prišla kapela s pre nás netradičným zložením hudobných nástrojov - Reinhard hral na heligonke, jeho brat na píšťale, ich sestra Eleonóra hrala na nástroji zvanom hackbret, pripomínajúcom náš cimbal, neskôr pribudla hráčka na kontrabas a energický Wolfgang, s gitarou. Boli sme veľmi milo prekvapení z jemnosti a ladnosti tónov. Hudba bola tichá (my zvyknutí na silu heligónky a hlasu speváka), jemná, miestami sme sa cítili ako pred niekoľkými storočiami na krásnom zámku.
Takto sa vystriedali ďalšie skupiny hudobníkov, medzi nimi sa krásne vynímali „babky“ hrajúce na nevšednom nástroji (o ktorom sme do dnešných čias len počuli) - citare. A všetci hrali pre nás v „rovnakom“ rytme valčíka, pomaly, citlivo...ale krásne.
Zahanbiť sa nedala ani najmladšia 10 ročná účastníčka, vystupovala po prvý krát a jej vystúpenie skončilo potleskom prítomných.
Vystúpiť prišli aj ich kolegovia zo Štajerska a vtedy sálou zavládlo nespútané rýchle tempo, silná hudba na čele s hackbretom a heligonkou. Boli sme prekvapení tou odlišnosťou hudby v regiónoch.
A konečne došlo k „medzinárodnej výmene tónov“ a vystúpili naši slovenskí chlapci s ich krásnymi zvučnými nástrojmi. V sále zavládlo prekvapenie, údiv a vystúpenie bolo nakoniec ukončené búrlivým potleskom. Najväčší úspech mala naša pesnička Horenka, horenka, hora, spievala ju spoločne celá sála ...no najviac pán Wolfgang, ktorý z nej bol viac než unesený.
Samozrejmosťou bola zákulisná medzinárodná výmena nástrojov, testovanie hlasov a basov krásnych a jedinečných heligoniek .... v neposlednej rade skúška rýchlosti prstov.
Chlapci vyskúšali „rakúšanky“ a naopak. Nakoniec sa všetci zhodli že tá ICH vlastná je tá naj!
Stretnutie bolo príjemné, prinieslo nám nielen veľa zážitkov ale aj nových priateľov a ďakujeme kamarátom z Holíča za ich pozvanie.

Evka a Jozef Rybárovci, Dežerice

nedeľa 17. októbra 2010

Šenkoví muzikanti se sešli v Suchově


Suchov - Přátelští, zábavní a upovídaní. Takoví jsou muzikanti, kteří propadli harmonice a heligonce. Asi čtyřicítka se jich sjela na druhý ročník setkání harmonikářů a heligonkářů v Suchově. A jak sami říkají, vůbec ne nadarmo se akordeonu a heligonce přezdívá zednické varhany.


„Tak je pojmenovali na přelomu devatenáctého a dvacátého století, protože nástroj tehdy nebyl drahý, a mohl se tak rozšířit mezi chudobnější lid. Podle uschovaného ceníku si můj praděd ve dvacátých letech objednal heligonku za dvě stě třicet korun,“ vypráví Pavol Jarábek z Prietrže u slovenské Senice. Tam se hra na heligonku dědí z pokolení na pokolení. On sám je samouk, ale hrát začal až v padesáti letech, kdy v obci založil klub heligonkářů, s nímž právě vyjíždějí na různé srazy.
„Sejdou se na nich dobří lidé, zazpíváme, zavzpomínáme. Patří to k životu,“ považuje Jarábek nejen setkání v Suchově doslova za potěšení a relax. Nejraději podle něj hrají heligonkáři na jarmarcích a v hospodách. „Šéf naší kapely nám říká šenkoví muzikanti,“ směje se.

Výborná atmosféra loňského prvního ročníku setkání v Suchově, kde muzikanti hráli a zpívali až do půl šesté ráno, přilákala znovu i Sama Paracka z kapely Myjavští heligonkáři. „Helikongáři se rádi setkávají kdekoliv na světě. Každý projevuje temperament svého regionu, je to taková přímá konfrontace. Zkrátka, je tu dobrá nálada a veselo,“ svěřuje se Paracka. Ten začínal hrou na harmoniku. Jenže i když je hraní na tento klávesový nástroj jednodušší, knoflíková heligonka má silnější basy. „Vydává hezčí tóny. A basy tvrdí muziku,“ vysvětluje, proč má heligonka takový šarm a proč se stala jeho láskou.

Mladý heligonkář Mirko Buzrla ze Skalice vypráví, že heligonka vznikla v Rakousku a v různých upravených formách se pak dostala do celého světa. „Heligonka je víceméně československý nástroj. Diatonické akordeony mají i Francouzi či Američani, ale nemají takové silné basy,“ vysvětluje mladý muzikant, který nemá podle Paracka daleko od umění nejuznávanějšího slovenského heligonkáře Martina Čerňaského ze Žiliny.

Mirka Jaborníka z Velkých Bílovic zase mrzí, že mladí dnes už tolik na heligonky nehrají. „Dávají přednost klávesám. Heligonka je navíc lidový nástroj, nikde už se jeho hraní nevyučuje, musí se to každý naučit sám,“ upozorňuje. On sám se toho nejvíc naučil od osmdesátiletého kamaráda Květoslava Pospíšila, se kterým hraje v kapele Bojanovská dvěstěpadesátka. Ten byl také nejstarším muzikantem setkání. „Heligonka je jako ženská, je to s ní obtížnější,“ vysvětluje, proč zůstal věrný klávesové harmonice. „A také proto, že si vždy vzpomenu na mládí, na tu krásu,“ zasní se. Harmonice prý doslova propadl. „Když v životě přišly těžké chvíle, nakonec nás vždy z bryndy vytáhla písnička, hlavně ta česká a moravská,“ dodává harmonikář

Autor: Jana Rybová
Zdroj: http://www.hodoninsky.denik.cz/



utorok 28. septembra 2010

Heligonky vyhrávali na Rozsutci

To sobotné ráno sme s Mirkou dorazili na miesto stretnutia pred hotel Diery v Terchovej. S cieľom vystúpiť na Veľký Rozsutec (1610 m) a na vrchole si zahrať na heligónke. Myšlienka usporiadať takúto akciu, ktorá vyšla z klubu Turčianskej heligónky ma nadchla hneď ako som sa o akcii dozvedel. Ideálne spojenie pre mňa, pohyb pri vysokohorskej turistike v atraktívnom prostredí Malej Fatry v spojení s muzicírovaním a to všetko v príjemnej spoločnosti heligonkárov a ich partnerov a kamarátov.
Ráno bolo slnečné, posledný pekný deň v rade, pán Iľko predpovedal dážď až na večer, čo sa nakoniec aj vyplnilo. Asi po pol deviatej, po povinnom štamprlíku a spoločnej úvodnej fotografii sa skupina s heligónkami v batohoch vydali na cestu.
Prvý úsek viedol cez Jánošíkove Diery na rázcestie Medzirozsutce. Mal som pocit, že kvôli utorňajšiemu štátnemu sviatku chceli všetci Česi stráviť predlžený víkend turistikou v Malej Fatre. Chodníky boli dosť plné a naša skupina sa pretrhala. Na prvej zastávke Medzirozsutce sme doplnili energiu a Jožo porozlieval Jožove víno. Ďalej sme pokračovali stúpaním na Veľký Rozsutec.
Prví, ktorí okolo obeda dosiali vrcholu (JuroJano a JanoJuro Kubenovci ) nedočkavo rozbalili inštrumenty a spustili. Postupne sa pridali Laco Rybár, Rudo Stanček, Jožo Rybár a ja. Nakoniec dorazili Milan a Jaro Chládekovci, Jirka Hampl a Pepa Kocich. Cieľ bol splnený. Na Veľkom Rozsutci zazneli heligónky a spev, pesničky z regiónu Turca a Terchovej, ale aj iné slovenské a české kúsky. Prítomní turisti iste také niečo ešte nevideli a skalnatý vrchol sa hneď zaplnil zvedavcami, ktorí si túto atrakciu zvečňovali. Stretnutie viacerých heligonkárov na Rozsutci bolo zároveň oficiálnym pokusom o zápis do knihy rekordov.
Počasie na vrchole bolo výrazne horšie, teplota len niečo okolo šesť, možno osem stupňov, vietor, zamračené. Ešte zápis do denníka, zopár spoločných fotografií a spokojní sme sa vydali na spiatočnú cestu.
Zostup južnou stranou smerom k Medziholiu bol oveľa ťažší, síce síl ubúdalo, ale nálada bola výborná. V Chate pod Lampášom vytiahol heligónku Jirka Hampl a so slovami „ruky mĕ ještĕ nebolí“ zahral zopár táng a country šlágrov tak ako to vie len on. Cesta zo Štefanovej trvala ešte asi necelé dve hodiny. Cela akcia bola ukončená spoločným posedením v kolibe hotela Diery muzikou a spevom.
Ďakujeme kamarátom z Martina za pozvanie na vydarenú akciu a už teraz sa tešíme na budúci rok ako prekonáme rekord :-)

Mirka a Vlado z Holíča
Pozrite si aj ďalšie fotografie na stránke Klubu turčianskej heligonky

streda 16. júna 2010

Celoštátna súťažná prehliadka dospelých – Vidiečanova Habovka

V dňoch 5.-6. júna 2010 sa konalo v Habovke celoštátne kolo súťaže hudobného folklóru sólistov spevákov, speváckych skupín, ľudových hudieb a sólistov inštrumentalistov. Súťaž sa konala v rámci miestneho tradičného podujatia Vidiečanova Habovka konané k príležitosti 100. výročia narodenia primáša Jozefa Vidiečana.
Na podujatie bolo pripravených 40 súťažných čísiel, ktoré už prešli regionálnymi a krajskými kolami, teda zišli sa tu už tí najlepší vo svojom obore a až na malú absenciu niektorých súťažiacich sa zúčastnili takmer všetci. Jednotlivé výkony v každej kategórii hodnotila odborná porota v zložení: Paedr. Angelou Vargicovou (predsedníčka), Helena Záhradníková, Jozef Tkáčk, Pavol Čodrej, Miroslav Dudík. V kategórii sólisti inštrumentalisti reprezentoval Skalicu Miroslav Buzrla, člen KPH v Senici s pásmom Šak je to dobré počúvat.

Miro Buzrla: „Tak to posledné kolo bolo, tak ako aj pred tromi rokmi kolo tých najlepších vo svojich regiónoch. Ľudové hudby, speváci a aj sólisti podávali neskutočné výkony s vysokou kvalitou a perfektným nasadením od výberu folklórneho materiálu až po samotné prevedenie. Pre človeka je cťou sa takéhoto podujatia vôbec zúčastniť. Nechcel by som byť „v koži“ poroty, ktorá musela rozhodovať o prvých troch miestach v každej kategórii, lebo tu boli sily naozaj vyrovnané. A ako sa aj sami vyjadrili museli doslova hľadať chyby, aby mohli správne rozhodnúť. Celé podujatie bolo výborne zorganizované, prostredie Oravy, ubytovanie, skrátka všetko bolo perfektné a koniec-koncov výborné bolo hlavne to, že som sa spoznal s ďalšími ľuďmi, hudobníkmi, spevákmi, ktorí tiež radi prezentujú ľudové tradície. Touto cestou by som chcel poďakovať organizátorom Národnému Osvetovému Centru v Bratislave, Oravskému kultúrnemu stredisku v Dolnom Kubíne a samozrejme aj samotnému vedeniu obce Habovka. Srdečná vďaka.“

V kategórii sólisti inštrumentalisti bolo spoločne 9 súťažiacich, ktorí nielenže každý reprezentoval svoju oblasť, ale stretli sa tu aj rozličné nástroje, ktoré vystihovali každého región. V celku tu boli nástroje ako fujara, sólo cimbal, heligónka, trombity, koncová píšťala, trojhlasné gajdy, gajdica, píšťaly, drumbľa. O to bolo rozhodovane poroty ťažšie.

Nakoniec rozhodla o tomto poradí:
1. miesto a laureát Stanislav Gaľa z Jarovníc (Prešovský kraj – píšťaly, gajdica, drumbľa)
2. miesto Miroslav Buzrla zo Skalice (Trnavský kraj - heligónka)
3. miesto Jozef Kamenský z Hriňovej (Banskobystrický kraj - heligónka)
Anton Dubský a Skupina trombitášov z Chrenovca – Brusna – špeciálne ocenenie (Trenčiansky kraj)
Za úspešné účinkovanie Mirovi gratulujeme a želáme ešte veľa úspechov.

streda 2. júna 2010

Heligonkár Erik Otrísal v Likavke strieborný [video]

Malebná dedina Likavka pod hradom Likava bola predposledný májový víkend dejiskom Celoštátneho festivalu detského hudobného folklóru.

Súťažnej prehliadky detských ľudových hudieb, speváckych skupín, spevákov a inštrumentalistov sa zúčastnili tí najlepší z krajských kôl z celého Slovenska.
Jediným zástupcom regiónu Záhorie bol seničan Erik Otrísal, ktorý hral v kategórii sólistov inštrumentalistov na heligónku.
Hoci mal silnú konkurenciu až piatich heligonkárov prevažne z okolia Terchovej, teda takmer domácich, jeho vystúpenie porota ohodnotila ako technicky výborne zvládnuté a zaradila ho do strieborného pásma.
Možno keby porota zložená z odborníkov vedela, že pieseň „Zaspaua nevjesta...“ nie je moravská, ale slovenská (zapísaná v spevníku Janka Blahu) bolo by ocenenie ešte vyššie.

Ale aj strieborné pásmo je veľký úspech, vzhľadom k tomu, že Erik, ako jeden z mála súťažiacich, nie je členom folklórneho súboru.
K heligónke ho priviedol a stále „cibrí“ jeho stareček, heligonkár, Miroslav Zálešák z Častkova.

sobota 22. mája 2010

Dežerická cifrovačka

V sobotu 22. mája sme sa spolu s otcom, na pozvanie kamaráta Jozefa Rybára (naturizovaného dežeričana), zúčastnili prehliadky heligonkárov, 1. ročníka "Dežerickej cifrovačky". Stretnutie heligonkárov situované do príjemných priestorov kultúrneho domu v Dežericiach sa vyznačovalo mimoriadne vysokou organizačnou úrovňou a hráčskym obsadením. Pozvanie organizátorov prijali heligonkárske osobnosti ako Martin Čerňanský, Jirka Hampl alebo začínajúci talent Juraj Kvočka.
Popri hlavom programe v hlavnej sále, ktorý moderoval Milan Chládek a kde sa predstavili heligonkári z rôznych regionov Slovenska, z Čiech a Moravy sa návštevníci mohli započúvať do heligónky a zaspievať si vo vedľajšej sále alebo pod holým nebom v priľahlých vonkajších priestoroch. Nespútaná zábava pokračovala až do polnoci.
Určite nebudem ďaleko od pravdy ked poviem, že táto akcia sa právom zaradila medzi tie najlepšie heligonkarske podujatia na Slovensku, čo isto potvrdia aj ostatní účastníci, návštevníci ale najmä učinkujúci, ktorí môžu porovnávať.

Rád by som touto formou aj v mene otca poďakoval organizátorom za pozvanie a veľmi dobre zvládnutú akciu a zaželal im aby im nadšenie, z ktorým toto stretnutie pripravovali vydržalo ešte niekoľko ďalších rokov.

Vlado Michálek z Holíča.

streda 24. marca 2010

Heligonkár Miroslav Zálešák … mladý šesťdesiatnik!

Od 26. marca 2010 patrí do kruhu šesťdesiatnikov už i heligonkár Miroslav Zálešák z Častkova. Vzťah k hudbe sa u neho formoval už v detských rokoch. Stareček hrával na heligónku a otec na husle. Otec mu kúpil akordeón, ale jemu sa viac páčila heligónka, ktorú neskôr po starečkovi zdedil.
Prvé pesničky pochytil od starečka, ale v podstate bol samouk. Na heligónke hrával na všetkých kultúrnych podujatiach v obci.
Obrat v hre na heligónku nastal založením Klubu priateľov heligónky v Senici. Tu zistil, že sa má ešte veľa učiť a nebude to ľahká cesta. Svojou húževnatosťou, cieľavedomosťou a poctivosťou pri učení sa „po novom“ dosiahol, že ovláda tento nástroj veľmi dobre. K hre na heligónku priviedol i svojho vnuka Erika Otrísala. Erik je veľký talent, čo ho teší ale na druhej strane ho trošku hnevá, že čo sa on učí mesiac, Erik zvládne za deň.
Okrem člena Klubu priateľov heligónky je Miroslav Zálešák i členom zoskupenia „Senickí heligonkári“. To je už „vyšší level“ v jeho heligónkarskom živote. Zvládnuť skladby i z populárnej hudby vyžaduje znova učiť sa, poctivo a svedomito trénovať i zladiť súhru všetkých členov.
Heligónka je však pre Miroslava Zálešáka veľkou láskou. Venuje jej takmer všetok voľný čas a hoci oslávil 60-tku, vďaka nej je veľmi činorodý, húževnatý a mladý duchom. Ako sám povedal „kto sa upíše heligónke, je to ako čertovi … do smrti!“
Svoju 60-tku Miroslav Zálešák oslávil tak ako sa patrí na správneho muzikanta. V kruhu svojej rodiny a priateľov, ku ktorým už ráta i členov skupiny „Senickí heligonkári“. Tí mu hrali aj na oslave, ale na jeho miesto zasadol vnuk Erik.

Mgr. Pavol Grimm, Miroslava Otrísalová

utorok 26. januára 2010

Heligonkári v Inchebe

.

21. až 24.januára sa v bratislavskom výstavisku Incheba uskutočnil medzinárodný veľtrh cestovného ruchu. K úspešnej prezentácii Mesta Senica, ktorú pripravili Rekreačné služby Mesta Senica s.r.o., v spolupráci s Informačnou kanceláriou Infosen Senica prispeli i ľudové piesne zo Záhoria v podaní Senických heligónkarov pod taktovkou Mgr. Pavla Grimma.

Text a foto: Mgr.Branislav Grimm