piatok 13. novembra 2009

"Hrajú aj ženy a dievčatá, ale neberú sa na javisko" - hovorí jediná žena v KPH.

"... Mgr. Anna Celleryová, narodila sa v roku 1938 v Sobotišti, býva v Senici. Pochádza z rodiny, ktorá obľubovala ľudovú hudbu. Matka veľa spievala a otec hral na heligónke i na husle. Bratia sa tiež stali hudobníkmi. Heligónku mala v rukách veľmi skoro a jej prvá pieseň bola Spadel z pece holúbek, roztrhal si žalúdek. V 6. triede mala prvé vystúpenie na javisku a sprevádzala i tanečný krúžok školy. Ako študentka Pedagogickej školy v Skalici hrávala v kultúrnej úderke, s ktorou vystupovali na rôznych podujatiach v Skalici. Ako učiteľka využívala pri nácviku piesní heligónku a MDŽ, Deň učiteľov a iné oslavy na škole sa nezaobišli bez jej heligónky. Ako hovorí, zrejme aj jej manžel sa zaľúbil aj do nej cez heligónku. So súborom Cantilena na zájazdy cestovala vždy s heligónkou. I keď deti majú hudobné vzdelanie, na heligónku nehrajú. Je jedinou ženou v Klube priateľov heligónky, ale všetci ju berú ako rovnocennú partnerku, čo dokazuje svojou hrou. Najväčší úspech dosiahla na 1. Celoslovenských majstrovstvách v hre na heligónku v Smoleniciach 3. septembra 2005, kde vyhrala kategóriu žien a na Myjavskej heligónke dostala cenu obecenstva, ktorá bola zároveň jedinou cenou. Jej heligónka, ktorú otec kúpil v roku, keď sa narodila, ju od toho dňa sprevádza až po dnes. Okrem heligónky vie hrať i na akordeóne a bola dlhoročnou členkou speváckeho zboru Cantilena..." úryvok z pripravovanej knihy o heligonke Mgr. Pavla Grimma

Pani Celleryová, prezraďte nám, aké je to byť jedinou ženou v klube?
Príjemné, mám ich všetkých rovnako rada. Veľa som sa od nich naučila o vystupovaní na javisku.

Prečo je podľa Vás hra na heligónku obľúbená viac u mužov?
Vďaka Bohu, prežila som s mojím „orchestriónom „veľa krásnych chvíľ. Hrajú aj ženy a dievčatá, ale neberú sa na javisko.

Heligonka je súčasťou Vášho života od detstva. Ako často a v akých chvíľach beriete heligonku do rúk?
Hrám temer denne. Pri hraní sa dá vrátiť sa do minulosti, plakať, aj modliť sa, no a treba cvičiť. Rada robím ľuďom radosť. Jednej skupine obyvateľov nášho domova dôchodcov hrávam ako terapiu. I keď už všeličo zabudli, spievať ešte vedia.

Je o Vas známe, že heligonku vozíte so sebou na každú dovolenku či výlet. Ako daleko ste spolu boli a ake boli reakcie okolia?
Hudba nepozná hranice, je dobrým dorozumievacím prostriedkom. Keď sme s manželom spievali v zbore Cantiléna , večer po vystúpeniach prišla na rad moja heligónka. Najďalej to bolo v San Sebastian, Marseille, Brémy, Nebra a bez Cantileny to boli dovolenky v Grécku, Mödlingu, bližšie a živšie to bolo vo Velkých Pavloviciach. Dobrodružná bola aj plavba loďou po Baťovom kanáli. Poslucháči prijímali moju hru s úsmevom, prípadne si pospevovali so mnou.

Váš repertoár je výnimočný, čo máme možnosť vidieť na Vašich vystúpeniach, kde nás stále prekvapujete výberom z rôznych žánrov. Sú také pesničky, o ktoré by ste chceli Váš repertoár ešte rozšíriť?
Áno, lákajú ma nové piesne. Ktorú sa naučím spievať, tú aj zahrám - bez nôt.

Aký je Váš heligonkársky sen?
Mám zopár heligonkárskych snov. Prvý sa volá Stála heligonkárska scéna Anky Celleryovej, kam by si chodili zaspievať či zahrať aj mladí. No ešte som nepožiadala o zastrešenie žiadneho súkromného podnikateľa.

V poslednom čase Vás často na podiách vidíme v spoločnosti dalšich heligonkárov. Prezraďte nám niečo viac o tejto Vašej aktivite.
Svoje zoskupenie nazývame Heligonkári Anky Celleryovej. Je otvorené pre kohokoľvek, kto vie hrať a splní moje podmienky.

Text: vmi, Foto: www.senline.sk

Žiadne komentáre: